1. Dievča v zrkadle

Uprene sa pozerala na svoj odraz v zrkadle a nevidela nič zvláštne, nič významné a nič, čo by ju oddeľovalo. Aspoň podľa seba bola úplne obyčajná, snáď bežná, ale nič, vďaka čomu by ju čakala priaznivá budúcnosť. Zamračila sa. Nemala peniaze, postavenie, čistú krv ani titul, nič, čo by ju voviedlo do manželstva. Bola inteligentná, ale v tomto svete riadenom mužmi, inteligencia v žene neznamenala takmer nič. Keby musela ísť v tomto svete vlastnou cestou, bála sa, že by toho nebola schopná a samotná táto myšlienka ju vystrašila na smrť. Teraz bola sama, keď jej matky už nebolo. Beznádejne a celkom samotná. Bez ohľadu na romantické predstavy, ktorými boli pochabé povedačky a rozprávky, byť osirelá nemalo žiaden romantický význam. Osamelá žena bez majetku či budúcnosti neznamenala šťastné okolnosti.

Pobalila všetok svoj pozemský majetok do dvoch kufrov a jednej príručnej tašky. Aké smutné, že sa jej život dal zabaliť do takého malého uzlíka. Vložila si do vrecka prútik, ale nie skôr než odlevitovala svoje veci dole schodmi. Nasadila si na hlavu klobúk a pripravila sa na budúcnosť.

Stála na verande malej kamennej chalúpky a čakala na kočiar. Na oblohe slnko začalo pomaly blednúť, keď sa deň menil na noc. Pred sebou mala dlhú cestu. Mohla nechať svojho bratranca, aby sa s ňou premiestnil, ale jej nevlastný otec nevedel nič o jej 'schopnostiach', takže musela naposledy uchovať svoje tajomstvo. Zvuky krajiny, slávik, cvrčky hrajúce svoju nočnú pieseň ju zvyčajne utešili. Teraz jej spôsobovali bolesť, pretože budú slúžiť ako stála pripomienka všetkého, čo stratila.

Nebolo návratu späť. Rozhodnutie bolo urobené, životy sa zmenili a ona nebola ten, kto sa zahráva s osudom. Osud bol na to príliš vrtkavý. Život zostával nevyrovnaný, potácal sa jedným, či druhým smerom, a často samovoľne. Nie, ona nedovolí iným rozhodovať o jej osude. Nenechá iných, aby jej vraveli, čo je správne a čo nie. Rozhodne si tieto veci sama. Musela, a pretože dospela k rozhodnutiu, nebolo cesty späť.

Zišla z verandy a pozrela sa na malá domček, kde žila od svojho narodenia. Zdal sa taký prázdny odkedy jej matka zomrela. Pokúsila sa zapamätať si ako kedysi vyzeral: obraz zavesený nad ohniskom, háčkovaný koberček vedľa kozuba a v rohu nízke biele hojdacie kreslo starej mamy s vyblednutou farbou. Preč, všetko bolo preč. Dom bol teraz prázdny a opustený, presne tak ako bolo jej srdce prázdne a opustené.

Mala pocit, že si zaslúži právo cítiť sa melancholicky. Vrátila sa k predným dverám, aby sa presvedčila, že nič nezabudla, hoci už vedela, že nie. Jediné veci, ktoré zanechala, boli dve ramienka na šaty v jej skrini a trochu prachu pod posteľou. Zakusla si do spodnej pery, keď si pripomenula skutočný dôvod, prečo odchádza a prečo nemá v úmysle sa niekedy vrátiť späť. Bola sama.

Sama.

Nič už nebude také isté. Určitým spôsobom vždy vedela, že ten deň príde.

Jej matka sa vydala za Ernesta Simpsona, keď mala štrnásť rokov. Bol pre jej matku dobrým manželom a dobrým nevlastným otcom. Ale nevedel nič o jej mágii a matka jej povedala, že to nikdy nesmie povedať. Len na dva roky odišla do školy a potom sa musela vrátiť, keď jej matka ochorela. Vlastne žila v dedine plnej muklov, kde sa diskutovalo o mágii, ale len potichu a jedine so strachom. Sestra jej matky bola tiež čarodejnica. Mala syna, Harryho. So svojím bratancom sa stretla len dvakrát, hoci si hore a dolu písali väčšinu ich života. Jeho rodičia zomreli, keď bol ešte dieťa a vychoval ho jeho krstný otec. Ten zomrel, keď mu bolo pätnásť. Hermiona a jej matka si urobili výlet do Godrikovej úžľabiny, aby vyjadrili úctu, keď Sírius Black zomrel. Okamžite vo svojom bratancovi našla spriaznenú dušu. Druhý raz ho videla minulý mesiac, keď zomrela jej vlastná matka. Harry prišiel a trval na tom, že sa musí vrátiť do Godrikovej úžľabiny s ním. Povedal, že je to plne kúzelné spoločenstvo. Povedal, že je veľmi zámožný a že jej chce najať súkromného učiteľa, aby mohla pokračovať vo vzdelávaní, ktorého sa bola prinútená zriecť. Povedal jej, že by sa mohla naučiť viac o elixíroch, ktoré boli jej vášňou. Povedal jej, že žije sám vo svojom veľkom dome a že sa chce o ňu postarať. Nemala kam inam ísť, tak súhlasila žiť s Harrym a jeho bývalým učiteľom, ktorý sa volal Remus Lupin. Harry bol teraz plnoletý a práve nadobudol svoj majetok. Hermiona nemala tušenia, koľko mal peňazí, či ako veľký je jeho dom, ale vedela, že hocičo bude lepšie, než zostať tu.

Jej otčim sa už znova oženil. Zobral si ich gazdinú týždeň po smrti jej matky. Presťahovali sa do väčšieho domu a tento dom predal. Jej dom. Oprávnene jej, ale len v jej srdci. Zdedil ho, takže mal právo s ním urobiť, čo chcel. Povedal jej, že môže žiť s nimi, ale jeho nová žena si nemyslela, že by to bolo múdre.

Akú pravdu tá žena mala.

Nevlastný otec prešiel cez bránu a povedal, "prišiel som ťa odprevadiť, Hermiona. Kočiar tu ešte nie je?"

"Nie, Harry povedal, že pošle kočiar najneskôr o pol siedmej, takže netuším, kde je," povedala Hermiona podráždeným hlasom.

"Prišiel som ti pomôcť s kuframi, ale vidím, že si to zvládla. Ako si ich sama dostala dole?" spýtal sa.

Skôr než dokázala vymyslieť odpoveď, zbadala blížiť sa kočiar v ohybe prašnej cesty smerom ku malej kamennej chalúpke.

"Nuž, zbohom, Ernest," povedala Hermiona. Nadvihla sa a pobozkala ho na líce. "Dúfam, že budeš šťastný."

"Je mi tak ľúto, že som sa o teba nemohol lepšie postarať," povedal jej. Stisol jej ruku. "Máš všetko?"

"Myslím, že áno," odpovedala.

"Uvidím ťa ešte niekedy?"

"Neviem ako mám na to odpovedať," riekla.

"Vieš, že ťa tvoja matka milovala," usmial sa.

"Teba milovala tiež," povedala Hermiona.

Lokaj zliezol zo zadnej časti koča a naložil jej kufre. Zobral ju za ruku a pomohol jej dostať sa dovnútra. Vyklonila sa z okna a pozrela sa ešte raz na malú kamennú chalúpku. Bol koniec. Táto časť jej života skončila, ale nová kapitola začína. Bol to prirodzený beh vecí. Vedomie, že bolo predurčené zvrtnúť sa týmto smerom, to nerobilo o nič ľahšie; bolo to len tak ako to malo byť.

Svet jej ležal pri nohách a jediné, čo mohla urobiť, bolo ísť tam, kam ju viedli jej nohy. Kamkoľvek ju vietor zaveje, bude tam, kam to má byť. Už žiaden ďalší život na požičaný čas. Jej život bol teraz jej a navždy jej vlastný. Zamávala naposledy nevlastnému otcovi. Z odchodu mala zvláštny pocit, ale predsa cítila, že je to správne.

Cestovali celú noc. Snažila sa najlepšie ako mohla zaspať v kočiari, ale bolo to nepohodlné. Zastavili v hostinci neďaleko miesta ich určenia, tak aby sa mohla vykúpať a prezliecť sa. Lokaj jej povedal, že to vikomt tak zariadil. Najprv nevedela, koho tým myslel. 'Oh, Harry', pomyslela si. Aké milé od neho.

Upravila sa a prezliekla sa do krajších šiat. Boli zelené, s bielymi stuhami a šnurovačkou. V skutočnosti to boli jej najkrajšie šaty, ale vedela, že nebudú považované za nič mimoriadne pánmi a dámami z Godrikovej úžľabiny. Bola malé vidiecke dievča, tie veci boli pre ňu skvelé, ale bola si istá, že oni ich budú považovať za obyčajné.

Nakoniec kočiar zastavil na mestskom námestí. Lokaj zliezol dolu a otvoril dvere na kočiari. "Lord Potter nám povedal, aby sme vás nechali tu v dedine a že si vás osobne vyzdvihne vo svojom súkromnom kočiari a odvezie vás na Potter's Hall."

"Potter's Hall?" spýtala sa.

"Jeho panstvo, slečna," povedal ten muž.

Pozrela sa na hodinky, ktoré nosila na malej retiazke na krku. Bola tu o dvadsať minút skôr, takže si bude musieť nájsť niečo na robenie, aby si skrátila chvíľku, kým bude čakať na Harryho. Hoci toto bolo magické spoločenstvo, stále sa vyžívalo v morálke tých dní. A byť Anglickom na začiatku 18. storočia, 1818 aby sme boli presní, znamenalo, že by bolo neslušné pre ženu prechádzať sa po námestí bez sprievodu buď staršieho mužského príbuzného, poručníka, gardedámy alebo blížnych žien. Napriek tomu, že magické spoločenstvo držalo ženy vo väčšej pozornosti, vzdelávalo ich, dovolilo im zdediť majetok, stále bolo mnohými spôsobmi pozadu. Nechcela urobiť nič nevhodné, či priviesť do rozpakov svojho bratanca, pretože on bol veľmi uznávaný člen tejto komunity. A tak, pretože slobodná žena jej veku sa nemôže potulovať sama, prešla ku obchodu a posadila sa na lavičku, aby počkala.

Po čakaní ďalších dvadsať minút, v teplom obedňajšom slnku, sa rozhodla vojsť do malého obchodu. Kočiar už odviezol jej kufre a batožinu a nechal ju len s jej peňaženkou, slnečníkom a príručnou taškou. Nechala tašku vonku a vošla do obchodu. Muž za pultom sa na ňu usmial. "Môžem vám s niečím pomôcť, dievčinka?"

"Čakám na svojho bratanca, Harryho Pottera," povedala.

"Oh, moja, vy ste sesternica lorda Pottera? Všetci netrpezlivo čakáme na váš príchod, toľko vám poviem," žiaril ten muž. "Bez obáv počkajte tu, preč z toho slnka.!

Hermiona úsmevom poďakovala a začala sa obzerať po malom čistom obchodíku.

Do obchodu vošli dvaja muži a Hermiona zdvihla zrak od knihy, na ktorú sa práve pozerala, aby zistila, že poskakujú po obchode, rozosmiati a chovajú sa ako výtržníci.

"Prisahám, Malfoy," povedal vysoký muž s hnedými vlasmi. "Si ničomník. Vyzvať toho muža na kúzelnícky duel priamo pred jeho sestrou, tou, ktorú si údajne zviedol!"

Dobre vyzerajúci blondiak sa zasmial a povedal, "nuž, urazil moje čižmy. To sú elfami vyrobené hessenské čižmy a stáli kopec peňazí. Viac peňazí než to nemehlo a tá krava v jeho sestre uvidia za tisíc rokov. Zaslúžil si to!"

"Ale urobiť to pred toľkými z jeho rodiny! Máš šťastie, že som prišiel vtedy, keď som prišiel," smial sa ten druhý muž. "A vážne, urazil si jeho sestru a jediné, čo urobil on, bolo, že urazil tvoje čižmy!"

Hermiona sa pozrela na jeho čižmy. Nezdali sa jej nijako mimoriadne. Pozrela sa nazad na knihu. Tá zmena neunikla pozornosti blonďavého muža.

"No tak, Nott, urazil tvár mojej spoločníčky!" povedal Malfoy, keď sa pozrel späť na svojho priateľa.

"Ale no tak, Malfoy, povedať, že Pansy ma tvár ako mopslík, je pravda, nie urážka," smial sa ten druhý muž. Malfoy sa smial tiež.

Hermiona sa načiahla k polici, aby si vymenila knihu, ale jej slamený klobúk, ktorý bol uviazaný šnúrkou a visel jej na chrbte, jej skĺzol z pliec a spadol na zem. Obaja výrazne oblečení muži sa otočili, aby sa na ňu pozreli. Jej dlhé medovo hnedé a zlaté kadere vykĺzli spod uviazania, keď jej spadol klobúk a teraz sa rozložili na chrbte a na jej ramenách. Rýchlo sa otočila, aby sa pokúsila ten klobúk zachytiť a pri tej otočke jej spadla aj kniha. Zohla sa v drieku, aby zdvihla knihu. Keď ju mala bezpečne v ruke, otočila sa po svoj klobúk. Ten blonďavý muž ho už mal vo svojej ruke. Vzpriamil sa, rovnako ako ona. Uklonila sa a sklonila hlavu. Uklonil sa a podal jej klobúk. Bez gentlemana, ktorého by aspoň jeden predtým poznal a predstavil ich, si nemohli vymeniť zdvorilosti. Keď jej podával klobúk, špičky jeho prstov sa dotkli jej. Začervenala sa a jej ruka zaspätkovala k jej boku nad nevhodnosťou jeho dotyku. Pozrel sa na ňu cez maskované oči a ona sa pokúsila prísť na to, na čo myslí.

Obaja tam stáli a len na seba pozerali. Nakoniec sa znova uklonil, akási forma zbohom, a ona sa uklonila opäť. Vedela, že by bolo neslušné prehovoriť s gentlemanom, ktorého nikdy predtým nestretla. Nasadil si klobúk na hlavu, ťukol naň a vrátil sa k svojmu priateľovi.

Nott povedal, "Kto si myslíš, že to je?"

Malfoy odpovedal, "nemám tušenia, ale podľa všetkého je to niekto bez vychovania a postavenia. Som zvedavý, prečo je tu sama a bez gardedámy, či sprievodcu." Otočil sa k vlastníkovi obchodu a povedal, "Ty tam, kto je tá mladá dáma v rohu?"

"To je sesternica lorda Pottera, zostane tu a bude tu s ním žiť," odvetil ten muž.

"Dosť zlé, Draco," zasmial sa Nott, keď udrel toho muža po pleci. "Dokonca aj keď je dôležitá, je príbuzná s jediným mužom, ktoré najväčšmi nenávidíš. Ale je úchvatná a určite nemá tvár mopslíka."

Hermiona tú výmenu začula a otočila sa. Draco sa na ňu pozrel, znova s výrazom, ktorý nedokázala pochopiť, ale tentoraz si pomyslela, že vidí z nejakého dôvodu nafúkanosť. Povedal, "Áno, je veľmi príťažlivá, dokonca aj keď je príbuzná s Potterom." Hermiona si pomyslela, že ten chlap nebol len nafúkaný, ale aj ignorant.

Sledoval ako sa znova začervenala a otočila sa chrbtom. Tentoraz sa usmial. Bola cudná, tiež. Považoval to za osviežujúce.

V tej chvíli vošiel do obchodu Harry Potter. Harry zbadal Notta a Malfoya, ledva im kývol na pozdrav a povedal, "Nott, Malfoy."

"Potter," potvrdil Draco s rýchlym úklonom v páse. Nott sa tiež uklonil. Nebolo to nič, z čoho by bol Draco šťastný, ale Harry Potter bol vikomt, a napriek domu, že bol nečistokrvný, tento titul ho mierne povyšoval nad ostatných šľachticov v spoločenstve. Potter si bol vedomý svojho vysokého postavenia a že je obľúbený väčšinou ľudí v spoločenstve, ale, a priznať to Draca bolelo, ich svet mu dlhoval veľkú službu za to, že ich zbavil obrovskej hrozby, keď zabil Temného pána a za to mu bol dokonca vďačný aj Draco.

A na dôvažok, jeho zosnulý krstný otec bol Dracovým bratrancom z matkinej strany. Draco s Potterom vyrastal, predsa však ho nikdy nemal rád a ani nikdy nebude. Pomyslenie, že to najkrajšie dievča, ktoré prišlo do mesto za možno celé storočie, je príbuzná toho veľkého gašpara, nebolo niečo, na čo Draco dokázal ľahko zabudnúť. Ale uvažoval, či bola spriaznená po Potterovej alebo po Harryho matky strane. Možno by malo význam, či je čistokrvná alebo nie.

Skutočný dôvod, prečo Draco nenávidel Harryho Pottera, hoci ho bolelo priznať to, bol kvôli tomu, že na neho žiarlil a teraz ešte k tomu kvôli tomuto nádhernému dievčaťu v Potterovej domácnosti, Draco žiarlil ešte viac. Nežiarlil na Potterove bohatstvo, pretože sám bol vskutku bohatý, jeho bohatstvo sa stále nemohlo porovnávať s Dracovým. A čo viac, Draco bude mať vždy niečo, čo Potter nikdy nebude mať: krvné postavenie. Draco bol čistokrvný, Harry nie, a ani všetky peniaze, sláva a tituly sveta tento fakt nezmenia. Draco bol nadradený vďaka svojej krvi. Áno, bol lepší než bol tamten muž a vedel to, dokonca aj keď to nevedel nikto iný.  Keby tak mohol proste prekonať tento pocit žiarlivosti.

Harry pribehol k tej žene, ktorá bola chrbtom k dverám, a povedal, "Hermiona?"

Hermiona sa otočila a usmiala sa. Draco sa stratil v jej nádhere. Jeho túžba po tej žene sa rýchlo zmenila na zdesenie, keď si uvedomil, že jej úsmev bol výlučne vyhradený pre Harryho Pottera. Najpozoruhodnejšia žena, ktorá v tomto desaťročí skrížila Dracovi cestu, bola príbuzná Harryho Pottera. Natiahla ruku a povedala, "ahoj, bratranec."

"Potrasenie rúk? Myslím, že nie!"" Harry ju schmatol a pritiahol do tuhého objatia. Do istej miery ju to zmiatlo, zvlášť preto, že tu boli tí dvaja muži z predchádzajška.

Draco mal pocit, že práve premrhal posledných desať minút svojho života tým, že premýšľal o skvelom vyhotovení tej ženy a jej peknom úsmeve, len aby zistil, že je príbuzná mužovi, ktorého najviac nenávidel. Pomyslenie na to, že je rodina Potterovi, ho nútilo vracať.

Nott povedal, "nechystáš sa nás predstaviť, Potter?"

Skôr než Draco začul ďalšie slovo, ospravedlnil sa a vyšiel von, odhodlaný nepočuť meno tej ženy a nemrhať ďalším drahocenným časom tým, že bude premýšľať o jej dlhých kučeravých vlasoch, jej vrelých hnedých očiach, jej dokonale klenutom čele, jej dokonalej postave, jej... do čerta! Znova myslením na ňu strácal čas. Odviazal koňa zo stĺpu a bol rozhodnutý odísť domov a nikdy viac nepremýšľať o tej žene, keď si všimol, že niečo, čo iste muselo byť batožinou tej ženy, ukradol miestny zlodej. Bol gentleman, takže cválal za tým mužom, aby zachránil veci tej ženy.

Áno, vyzerá to tak, že osud mal iné plány pre Draca Malfoya a Hermionu Grangerovú.