1. kapitola

Siedme ročníky mali Kúzla. Väčšina predmetov v šiestom ročníku zaznamenala znižujúci sa počet študentov, ktorí si ich vybrali, a dokonca ich v siedmom ročníku vynechalo ešte niekoľko študentov, ktorí si uvedomili, že si toho vybrali príliš. Ale toto nebol práve ten prípad. Dvadsaťpäť študentov zo všetkých štyroch fakúlt sa rozhodlo pokračovať v tomto konkrétnom predmete, vďaka čomu bola trieda ešte väčšia než v predchádzajúcich rokoch. Bola to posledná hodina dňa a bol piatok, takže sa väčšina študentov nesústredila. Väčšina, ale nie všetci.

Hermionina ruka vystrelila do hora. „Vendelína Príšerná bola upálená na hranici 47 krát, pane!“ horlivo reagovala na učiteľa.

Od jej spolužiakov sa ozvalo zopár zastenaní a zafrflaní a ona sa zamračene obzrela cez plece. Nechápala, prečo sa toto dialo čím ďalej tým častejšie, kedykoľvek odpovedala na otázku. Ozvalo sa odfrknutie a jej oči preleteli k páchateľovi. Bol to Draco Malfoy, samozrejme, ktorý sa stretol s jej očami svojím vlastným výsmešným pohľadom. Jej zamračenie sa prehĺbilo. Nuž, aspoň on bol vždy takýto.

„Err, áno, slečna Grangerová,“ povedal profesor Flitwick svojím zvyčajným láskavým hlasom. „Ako to prežila?“ Pozrel sa s očakávaním na triedu, ktorá z väčšej časti civela tupo späť. Niekto zakašľal. Vzdychol si. „Slečna Grangerová?“ Trieda opäť zanariekala a on sa prísne pozrel ich smerom.

„S kúzlom Zmrazenia plameňov, pane,“ odpovedala. Väčšinou ju žiadne reakcie nerozrušili, ale Rona kopla silno pod stolom, pretože on tiež prevrátil oči a niečo zamrmlal. Vážne, od neho sa čakalo, že bude jej priateľom.

„Správne,“ odpovedal profesor a potom pokračoval, aby im predviedol ako zmraziť plamene, zatiaľ čo sa Ronove oči zaliali slzami a zohol sa, aby si pošúchal holennú kosť. Za ním sa chichotala Mandy Brocklehurstová z Bystrohlavu.

Krátko na to bola trieda príliš zaneprázdnená snahou zmraziť svoje vlastné plamene. Hermiona, samozrejme, to zvládla správne po niekoľkých pokusoch a v duchu sa uškerila, keď prešla rukou cez plamene a necítila nič iné, len teplý, príjemný vzduch.

„Veľmi dobre, slečna Grangerová,“ pochválil ju profesor Flitwick a Hermionin úškrn sa roztiahol do šírky.

„Veľmi dobre, slečna Grangerová,“ napodobnil niekto len čo sa dostal Flitwick z dosluchu a nasledoval výbuch smiechu. Hermiona ich ignorovala.

„Oj, Grangerová!“ zavolal Malfoy z miesta, kde stál blízko ostatných zo svojej fakulty. „Nechcela by si vojsť do mojich plameňov, aby si zistila, či som ich urobil správne?“ Znova sa ozval smiech.

Hermiona na neho zazrela, ale on sa uškrnul a otočil sa porozprávať sa so Zabinim, ktorý sa stále chichotal, a s Nottom, ktorý sa statočne snažil skryť svoj úsmev. Profesor Flitwick sa rozhodol vyslyšať túto požiadavku ako oprávnenú a pribehol skontrolovať Malfoyove plamene, ktoré boli, na Hermioninu veľkú mrzutosť, skutočne zmrazené správne.

Harry a Ron vynakladali úsilie, aby si vzájomne pomohli a napriek tomu, že Hermione neprekážalo pomôcť Harrymu, bola stále naštvaná na Rona, tak sa otočila pomôcť namiesto toho Nevillovi. Získala zvrátenú satisfakciu, keď to zvládol skôr ako Ron. Harry to dokázal urobiť sám a Ron sa skutočne snažil, ale držal svoj prútik celkom zle.

Hermiona sa k nemu úmyselne otočila chrbtom a zazerala na slizolinskú skupinu, kde sa väčšina z nich len rozprávala. Iba jeden z nich to doteraz neurobil správne. Dafné Greengrasová, pomerne všedné dievča, vzhľadom na egomaniakov, ktorých obsahovala jej fakulta. Dafné vydala znechutený ston a Zabini sa pohol, aby jej pomohol. Skôr než sa k nej dostal, Malfoy na neho kývol a šiel k dievčaťu sám. Položil jednu ruku na jej zápästie a druhú na jej pás, aby si ju pritiahol bližšie. Nebola veľmi vysoká a dosahovala mu len po bradu. Zmyselne zažmurkal na svojich priateľov a sklonil sa, aby zašepkal niečo dievčaťu do ucha. Začervenala sa a Hermiona prižmúrila oči vydesená Malfoyovým správaním. Tvrdilo sa, že chodí s Pansy Parkinsonovou, ktorá, neprekvapivo, si Kúzla nevybrala a takto sa správal? Ale skôr než mala Hermiona príležitosť vyjadriť svoj názor, Dafné švihla svojím prútikom a zajačala radosťou nad úspešným kúzlom. Malfoy ju pustil a odišiel sa znova porozprávať so svojimi priateľmi.

Hermiona prevrátila oči a otočila sa späť k svojím priateľom, len aby zhíkla v prekvapení, keď Ronov oheň vyšľahol dosť vysoko na to, aby olízal strop svojím spaľujúcim teplom. Hermiona pár krokov cúvla, pomaly pokrútila hlavou, neschopná pochopiť, ako takéto niečo môže urobiť pokús o Kúzlo zmrazujúce plamene. Začula ľudí pokrikovať a aplaudovať Ronovi, ktorého tvár sa teraz svojou farbou rovnala paradajke. Flitwick pribehol, aby dostal oheň pod kontrolu, napomenul Rona, aby bol viac opatrný a ešte trochu cvičil a potom rozpustil triedu s rezignovaným potrasením hlavou.

Len do ďalšieho piatkového popoludnia.

Hermiona rýchlo zobrala tašku a začala vychádzať s ostatnými. Iba za pol hodinu mala stretnutie s riaditeľom a hlavným prefektom a rada by sa predtým dostala do svojej izby a zbavila sa svojho pracovného hábitu.

„Čo si jej povedal?“ spýtal sa Zabini Malfoya pár krokov pred ňou, keď sa všetci nahrnuli na chodbu. „Ešte som ju nikdy predtým nevidel tak sa červenať.“

Malfoy sa zachichotal. „Len som ju naučil niečo o Čarovaní.“ (PP: dvojzmysel, Charms sú aj Kúzla - ako predmet, ale aj pôvab, vnady, šarm)

Hermiona nedokázala zadržať odfrknutie, ktoré podľa všetkého začuli, pretože sa obaja chlapci ku nej otočili. Ľadové hnedé oči v tmavej tvári olemovanej čiernymi vlasmi a arogantné šedé oči v bledej tvári pod uhladenými svetlými vlasmi. Fyzické rozdiely medzi oboma tými chlapcami boli naozaj čudné, ale pokiaľ ide o ostatné rozdiely - obaja boli skrz naskrz slizolinčania.

„Ťažko vyučovať niečo, čo nevieš, Malfoy,“ jedovalo poznamenala.

Zdvihol obočie. „A... ty vieš?“ spýtal sa. „Preto si taká populárna u chalanov, Grangerová?“ Obaja, on i Zabini, sa začali na tom smiať, otočili sa a odišli bez toho, aby počkali na jej odpoveď.

Samozrejme, v skutočnosti nemala žiadnu odpoveď. Nič, čím by ho usadila na miesto. U chlapcov nebola veľmi populárna. Zvyčajne to pripisovala tomu, že nebola veľmi dievčenský typ a chlapci jej veku boli vystrašení jej inteligenciou, ale spoľahnite sa na nich, že to pochopia.

Mračila sa ich smerom, keď ju dobehli Harry s Ronom.

„Čo ten zhon?“ spýtal sa Ron, zdanlivo zabudnúc na ich malú šarvátku v triede. Hermiona sa rozhodla nechať to tiež byť. Napokon, mala naozaj dobrý kop.

„Musím sa poponáhľať a prezliecť sa. Mám stretnutie o...“ Skontrolovala hodinky. „Dvadsaťpäť minút.“ Zrýchlila tempo.

„Oh, áno,“ povedal Harry. „Ako to ide hlavnej prefektke? Už je to mesiac, ešte žiadne obete na životoch?“

Hermiona pokrčila plecami. „Ide to fajn.“

„Stále nemôžem uveriť, že hlavným prefektom urobili slizolinčana,“ zareptal Ron.

Hermiona nadvihla obočie a strelila po Ronovi pobaveným pohľadom. „Oh, áno? Kto iný by bol hlavným prefektom? Ty?“ Nedokázala zadržať nie príliš lichotivý chichot a Ron sa na ňu zamračil.

„Alebo Harry! Tento rok toho veľa nemá na práci! Vieš, že ho nechceli ani ako prefekta. Ani jeden rok ním nebol, musím ti to pripomínať?“

Harry pokrútil hlavou. „Mňa z toho vynechaj,“ riekol. „Som dokonale šťastný, že som metlobalový kapitán a že mám naozaj voľný čas.“

„Tak potom Ernie Macmillan,“ naliehal Ron. „Má... kvality hlavného prefekta.“

„To nemôžeš myslieť vážne!“ vykríkla Hermiona. „Ernie je taký nadutý a ty by si ma s ním nechal pracovať celý rok?“

„Má pravdu, kamoško,“ vložil sa do toho Harry. „Bolo by to akoby tu bol znova Percy.“

„Takže ty vravíš, že sa ti vlastne páči?“ spýtal sa nedôverčivo Ron.

Hermiona pokrútila hlavou. „Nie, nepáči. Ale nemusí sa mi páčiť, aby som si myslela, že je na tú prácu ten pravý. Vie ako udržať slizolinčanov pod kontrolou a naozaj je veľmi slušný k väčšine ostatných študentov - ach, nepozeraj sa na mňa takto Ron - je. Väčšinou slizolinčania nemajú radi len troch z nás, a je to pretože, nuž...“

„Pretože ja som Chlapec, ktorý prežil a vy ste moji priatelia,“ chladno prehodil Harry. „A tiež preto, že ich Hermiona natlčie vo väčšine predmetov,“ ponáhľal sa dodať, keď sa Hermiona na neho trochu zamračila.

Vzdychla si. Pravda bola, že slizolinčania nemali radi, keď im niekto ukradol vietor z plachiet a Harry určite svojím spôsobom kúsok toho vetra ukradol. To, že jeho najlepšou priateľkou bola humusáčka, ktoré mala vo všetkých testoch vyššie skóre než ktokoľvek z nich, tejto záležitosti nepomáhalo. Ale v poslednej dobe sa zdalo, že je tam ešte niečo iné, nejaký iný dôvod. Ako dnes, keď si zreteľne všimla, že Megan Jonesová prevrátila oči na Waynu Hopkinsovú spolu so zvyškom triedy, a prešli do šepotu, kým na ňu strieľali pohľadmi. Obe boli bifľomorčanky a nestranné ohľadne krvného postavenia, takže nemala potuchy, čo spravila, aby si to od nich zaslúžila. Trošku ju to zamrzelo.

Vzchopila sa a potlačila tieto myšlienky. Nebola najpopulárnejším dievčaťom na škole, ale bola hlavnou prefektkou, takže nemala čas ani dôvod na sebaľútosť. Dostala sa do chrabromilskej spoločenskej miestnosti, chvatom sa rozlúčila so svojimi priateľmi predtým, než sa rozbehla do svojej izby, stiahla si šaty, schmatla sveter a prečesala si kefou vlasy skôr než šprintovala znova dole schodmi. Zostáva šesť minút.

Čoskoro mierne udýchaná stála pred chrličom na siedmom poschodí. „Turecký med,“ povedala, keď si skontrolovala hodinky. Štyri minúty. Zvládla to. Chrlič sa odsunul nabok a Hermiona sa ocitla pred pohybujúcimi sa schodmi. Keď sa dostala k dverám na ich vrchole, upravila sa skôr, než zdvorilo zaklopala a počkala, kým jej nebolo povedané, aby vošla.

„Ahh, slečna Grangerová,“ povedal Dumbledore, keď tak spravila. „Presne na čas. Ale vidím, že idete sama.“ Ukázal jej, aby sa posadila.

„Sama?“ spýtala sa, stále trošku zadychčaná a teraz tiež zmätená.

„Áno, očakával som tiež hlavného prefekta,“ ujasnil.

„Oh! Som si istá, že tu bude do sekundy. Musela som sa ponáhľať, aby som to stihla a moje spálne sú blízko, som si istá, že to trvá trošku dlhšie, ak musíte ísť do... tých... žalárov...“ jej hlas zaváhal, pretože Dumbledorov trochu pobavený pohľad ju vyviedol z rovnováhy.

„Vidím, že ste spravodlivá tak ako vždy, slečna Grangerová,“ povedal s chichotom. „Ale základný fakt zostáva: dostal ten istý čas ako vy, áno?“

Hermione bolo čím ďalej nepohodlnejšie. Nepáčilo sa jej byť tu takto načas, keď hlavný prefekt nedokázal byť presný. Nie je jeho opatrovník, pre Merlina! Zamrvila sa na stoličke, snažila sa vymyslieť, čo povedať. Po niekoľkých minútach bolo mlčania priveľa. „Ja, uhm, som si istá, že tu bude hneď za...“

Ozvalo sa zaklopanie na dvere.

„...za sekundu,“ dokončila Hermiona myšlienku s výdychom úľavy. Konečne. Kradmo sa pozrela na hodinky. Pri všetkej nestrannosti, meškal len päť minút.

„Vstúpte!“ zavolal Dumbledore a potom ukázal chlapcovi, aby sa posadil, čo urobil.

„Grangerová,“ zamrmlal, keď si sadol.

„Nott,“ odpovedala s nepatrným kývnutím.

S Theodorom Nottom sa v skutočnosti tak zle nepracovalo nehľadiac na poľutovania hodné detaily, že nemal rád u muklov narodených, hoci k jeho cti to nedával najavo a že bol... nuž... slizolinčan. Na druhej strane to bol skutočne nevtieravý, húževnatý chlapec, ktorý bol bledý ako Malfoy, ale mal hnedé, kučeravé vlasy a tmavé, hĺbavé oči ukryté za okuliarmi.

„Ospravedlňujem sa, že idem neskoro, profesor Dumbledore,“ povedal Nott svojím miernym hlasom, ale neposkytol žiadnu výhovorku. To bol jeho spôsob. Zriedkakedy povedal viac, než bolo treba a predpokladal, že keby sa potreboval ospravedlniť sa, potom by ho o to požiadali.

„Bez ohľadu na to, pán Nott, ste teraz tu,“ povedal Dumbledore. „Dôvod, prečo som vás chcel oboch vidieť, je, že som sa rozhodol spraviť jednu malú zmenu. Zmenu, ktorá bude v prospech vás oboch.“

„Zmenu, pane?“ spýtala sa Hermiona.

Dumbledore sa na ňu usmievavo usmial. „Áno, slečna Grangerová. Viete, že aj v ideálnych časoch je byť hlavným prefektom ťažká práca. V týchto časoch sa ale možno preukáže, že je to takmer nezvládnuteľná úloha. Takže by som rád každému z vás vymenoval zástupcu. Asistenta, ak chcete.“

„Ale...“ Hermiona sa zamračila. „Nie sú na toto prefekti?“

„Dal by som prednosť tomu, keby ste si vybrali na pomoc nejakú siedmačku, slečna Grangerová. Podelila by sa s vami o vaše úlohy a teraz, viac než kedykoľvek predtým, to bude chcieť veľa zrelosti vziať si tieto úlohy na plecia.“

„Je to kvôli Vy Viete Komu?“ spýtal sa potichu Nott.

Hermiona zacítila potrebu prehltnúť niečo, čo jej priškrtilo hrdlo. Väčšinu dní zabudla, že Nottov otec bol pred niečo menej než rokom jedným zo smrťožrútov na Oddelení záhad. Zdalo sa to tak dávno, také neskutočné a naozaj mala problém pochopiť, že títo maskovaní muži boli otcovia niektorých jej spolužiakov - bez ohľadu na to, ako veľmi možno tých konkrétnych spolužiakov nemala rada.

„Áno, je, pán Nott,“ odpovedal Dumbledore skoro smutne. „Vojna si berie svoju daň. Napriek tomu, čo sa stalo - a čo sa takmer stalo - tu v škole minulý rok, Rokfort je stále bezpečné miesto. Ale študenti sú stále vystrašení. Znepokojujú sa o svoje rodiny a svoju budúcnosť. Prirodzene, učiteľský zbor je vždy k dispozícii, ale pre väčšinu študentov porozprávanie sa s inými študentmi bude pravdepodobnejšie vhodnejšie než sa rozprávať s nudnými starými profesormi, nemyslíte? Každý z vás si premyslí kandidáta na zástupcu a o nie príliš dlho sa sem vráti prebrať to so mnou.“

S tým ich prepustil a oni obaja vstali a opustili kanceláriu riaditeľa školy. Hermiona bola hlboko zamyslená, až kým neboli na druhej strane chrliča. So sotva pohľadom jej smerom sa Nott otočil, aby odišiel do žalárov.

„Hej, Nott,“ povedala Hermiona skôr, než mohol urobiť dva kroky. „Možno by sme mali vybrať zástupcov z ostatných fakúlt. Kvôli trochu väčšiemu prístupu ku celej škole?“

Nott len pokrčil plecami a pokračoval v ceste.

Hermiona odišla druhým smerom.