1. kapitola

Opäť je leto. Slnko svieti, obloha bez akýchkoľvek mrakov je blankytne modrá ba ani vietor nekazí ten kľud, ktorý teraz vládne v Surrey. Všetci ľudia v okolí sú šťastní, tešia sa z nádherného počasia, ktoré tu vládne. Ale sú skutočne všetci taký šťastný? Na rozbitých hojdačkách sedí asi šestnásťročný chlapec s pohľadom upretým do nedoziernej diaľavy.
Málokto s tých, ktorý idú okolo a vrhajú naňho opovrhujúce pohľady si vedia čo i len predstaviť akú chmúrne myšlienky sa mu ženú hlavou. Myšlienky plné smútku a výčitiek. Harry Potter sa utápa v smútku za svojím krstným otcom, ktorý zomrel ani nie pred mesiacom jeho vinou. Aspoň tak si to snažil nahovoriť. Nebola to však jeho vina. Siriusa Blacka zabila Bellatrix Lestrangeová, jeho sesternica. No Harry si to aj tak dával za vinu. Celé leto len tak chodí po Surrey a nevníma nič čo sa okolo neho deje. Nedokáže myslieť na nič iné len na jeho padajúce telo, tvár, ktorú už nikdy neuvidí. Aj keď sa ho všetci jeho priatelia snažili utešiť, nijak rozptýliť, jeho najlepší priateľ Ron Weasley ho pozval k nim na prázdniny ale Harry odmietol. Musel byť sám, nemohol byť s nikým kto mu pripomínal Siriusa. Nezniesol by to. Jeho srdce sa totiž ešte nespamätalo do takej miery aby mohol normálne komunikovať s okolím . Ani s Tetou a strýkom sa nedokázal baviť.
Zrazu ho z úvah o svojom nešťastí vytrhol neznámi krik. Zbadal asi 5 chalanov mlátiť jedenásťročného Marka Evansa, ktorý býva len o pár domov ďalej od domu číslo 4 na Privátnej ceste. Harry o ňom veľa nevie. Možno aj preto, že všetci rodičia z okolia zakazujú svojim ratolestiam rozprávať sa s ním. Boja sa jeho zanedbaného vzhľadu a obnosených vecí.
On, však vie že tento čiernooký chlapec s vlasmi havranej farby žije, len s mamou, otca nemá ale za to je rozhodne slušnejší a rozumnejší, ako mnoho chlapcov v jeho veku, ktorý majú oboch rodičov. O hodne lepšie však poznal jeho mučiteľov. Sú to tí istí ktorí pred niekoľkými rokmi mučili rovnakým spôsobom aj jeho. Je to jeho bratranec Dudley aj so svojou bandou posluhovačov. Nenávidel ich práve za tie roky utrpenia a ponižovania .Ale tie časy sú dávno preč, Harry je totiž čarodejník . Už nie je tak bezmocný ako pred piatimi rokmi. Práve tieto nepríjemné spomienky ho dohnali k tomu, že vstal a rozhodol sa pomôcť mu. Jeho svedomie by mu nedovolilo len tak nečinne sa prizerať. Len čo sa trochu priblížil zakričal na Dudleyho:
„Dudley, to si vážne taký zbabelec, že útočíš na jedenásťročné decko?“ A ja som myslel, že už hlbšie klesnúť nemôžeš,“ všetci piati sa okamžite otočili.
„Čo si to Dudleymu povedal ty úbohý delikvent?“ Povedal Pier Polkins, jeden z Dudleyho starých kamošov.
„Zopakuj to a my ti rozmlátime ksicht!“ pridali sa ostatní.
„Aký delikvent? Dudley ti si im to ešte nepovedal?“ S ironickým úsmevom sa spýtal Harry Dudleyho.
„Čo by som im mal povedať?“ roztraseným hlasom sa spýtal Dudley.
„Ale Dudley dobre vieš o čom hovorím,“ povedal Harry a akoby nič vložil ruku do vrecka v ktorom nosil prútik.
Dudleyho prepadla panika. Nevedel čo robiť. Ak Harryho udrie, Harry naňho môže vytiahnuť
prútik, ak však ujde zosmiešni sa pred svojimi kamošmi a ešte aj pred tým usmrkaným malým Evansom. To si nemôže dovoliť.
Zatiaľ Harry presne vedel uhádnuť na čo myslí, poznal svojho bratanca až moc dobre. A netrpezlivo čakal k čomu dospejú jeho mozgové bunky.
„Pier, vieš koľko je hodín, myslím že si už mal byť doma. Mali by sme už ísť aby ťa mama pustila aj zajtra,“ povedal zrazu Dudley.
„Ale čo bude s nimi? To ich tu len tak necháme?“ Začudoval sa Pier .
„Vybavíme si to zajtra,“ odvetil Dudley a ťahal svojich nadmieru prekvapených kamošov preč. Harry sa len usmieval. Vedel že Dudley by sa proti nemu nikdy nepostavil. Chvíľu sa ešte pozeral ako rýchlo miznú za rohom a potom sa zohol aby Markovi pomohol vstať. Zhrozene si uvedomil, že prišiel na poslednú chvíľu. Ešte pár minút a mohlo to skončiť veľmi zle. Mark ležal na zemi skrútený do klbka a ledva dýchal. Z nosa mu tiekla krv, tvár mal samú modrinu a keď ho zdvíhal na nohy zistil, že má určite zlomených zopár rebier.
„Teraz by sa šikla madam Pomfreyová,“ smutne si pomyslel Harry. Ledva stál na nohách, takže keď ho chcel Harry preniesť na hojdačky, musel ho doslova niesť. Keď ho posadil, vybral vreckovku a začal mu čistiť tvár od krvi.
„Ďakujem.“ šepol zrazu Mark.
„A za čo?“ udivene sa spýtal Harry.
„Za to že si ma pred nimi zachránil.“
„ To je v poriadku.“
„Nie, nie je, zachránil si ma a nemusel si to urobiť. Tak prečo si to vlastne urobil,“ spýtal sa Mark.
„Asi nie som taký vagabund ako si o mne všetci myslia,“ s náznakom sarkazmu povedal Harry.
„Nie, nie si, prepáč, že som si to niekedy myslel. Mrzí ma to,“ ospravedlňujúco povedal Mark.
„To nič. Len nabudúce posudzuj druhých podľa vlastných názorov a nie názorov väčšiny.“
„Prepáč,“ ešte raz sa ospravedlnil.
„No poď, odprevadím ťa domov, takto by si asi ďaleko nedošiel. Keby ťa ešte niekedy otravovali tak mi daj vedieť. Dobre?“ snažil sa zažartovať Harry. Tento čiernooký chalan mu začínal byť sympatický. Bol iný ako všetky decká z okolia. Iní, tak ako on sám. Aj keď to síce ešte netušil.
Odprevadil ho až pred dom, kde sa radšej diskrétne vyparil. Vedel, že by pani Evansová nebola nadšená, keby ho tam zazrela.