2. kapitola

Cesta domov mu trvala veľmi krátko, teda aspoň sa mu to tak zdalo. Prvýkrát po niekoľkých týždňoch nerozmýšľal nad Siriusom, ale nad Markom. Niečo pri ňom cítil aj keď nevedel čo. Niekoho mu strašne pripomínal, ale nevedel koho. Zrazu sa ocitol pred domom číslo 4.
Vedel, že teta so strýkom naňho zase budú kričať. Prišiel totiž až po Dudleym. Nechápal ako ich to môže ešte baviť. V poslednom čase chodil vždy neskôr ako Dudley, a preto naňho kričali každý večer. Harry si ich aj tak nikdy nevšímal, odišiel do svojej izby a nechal ich tak.
Vošiel do domu a čuduj sa svete kým prišiel do svojej izby, nikto si ho nevšimol. Nemienil sa im pripomínať a tak išiel spať bez večere. Lepšie, ako keby zase kričali. Hneď keď prišiel všimol si, že Hedviga sa už vrátila domov. Poslal ju totiž s listom pre Rona. Ron chcel vedieť či ešte nezmenil názor a nechce prísť k nim na prázdniny. Harry mu opäť poslal zamietavú odpoveď. Začalo mu to už liezť na nervy. Už sa ho to totiž pýtal asi tretíkrát. Ani teraz však Ron nebol spokojný a asi dúfal že Harry po pár týždňoch zmení názor. Harry si vzdychol, vedel, že ho chcú iba utešiť. Prečo nevedia pochopiť, že si potrebuje usporiadať myšlienky? Už teraz to má ťažké, keď ho neustále sleduje pani Figgová z okna. Teraz keď je Voldemort aktívny potrebuje stálu ochranu. Tak mu to aspoň hovoril Dumbledore na konci školského roka. Aj tak nevedel na čo to bude dobré, veď keď ho Voldemort bude chcieť napadnúť pani Figgová, ako šmukel veľa nezmôže a hlavne teraz keď má zlomenú nohu.
„Aspoň že ma stále nepozýva na čaj,“ zamrmlal si sám pre seba, keď zamyslene hladkal Hedvigu. Tá začala potichučky húkať. Mala radosť, keď ju teraz Harry pohladkal. Často ju totiž vôbec nevnímal.
„Dnes sa budem trochu učiť,“ povedal viac pre seba ako pre ňu.
Vytiahol Dejiny mágie a začal robiť metrovú prácu pre profesora Binnsa o“ Zaradení upírov medzi bytosti“. Mal urobených tak 40cm, keď si uvedomil že je skoro polnoc.
„No čo dorobím to zajtra,“ a s veľkým zívnutím sa pobral spať.
V noci mal zase vidinu , videl Voldemorta ako niečo nariaďuje svojím smrťožrútom, bohužiaľ nepočul čo zachytil len to ako im kázal nezbabrať to lebo sa im nebude páčiť to, čo bude nasledovať za tým. Vtedy si Voldemort uvedomil, že má v hlave Harryho. Harry sa okamžite zobudil a snažil sa zabezpečiť si myšlienky. Cítil že Voldemort je nahnevaný ale nesnažil sa mu dostať do hlavy. To ho trochu upokojilo. Rozmýšľal čo im asi kázal urobiť, keď bol taký nahnevaný, že to Harry počul. Dospel k záveru, že sa to asi týkalo jeho, ináč by ho to tak nenahnevalo. Dúfal, že nechce zaútočiť teraz . Vôbec nemal chuť bojovať. Vtedy si uvedomil, že už je deň a teda asi budú raňajky. Už bol celkom hladný, a preto sa rozhodol rýchlo napísať Dumbledorovi a ísť dole.
Po raňajkách, na ktorých ho každý pre zmenu ignoroval,(niežeby mu to vadilo), sa rozhodol, že dnes pôjde opäť von a bude sa oddávať mučivým výčitkám svedomia.
Z jeho deprimovanej nálady ho zrazu vyrušil Mark.
„Ahoj, môžem si prisadnúť?“ spýtal sa prekvapeného Harryho.
„Jasné, čo tu robíš?“
„Prišiel som za tebou. Včera som povedal mame ako si ma zachránil a ona chcela aby som ťa priviedol k nám.“
„A prečo?“ opýtal sa už dočista prekvapený Harry.
„Ja neviem, asi sa ti chce poďakovať. No poď,“ odvetil Mark a ťahal ho k nemu domov.
Harry vošiel do veľkého priestranného domu. Ocitli sa v hlavnej chodbe z ktorej na konci bolo vidno kúsok priestrannej obývačky. Po bokoch bolo asi päť dvier. Harry netušil kam vedú. Mark zakričal na mamu, ktorá vykukla z prvých dvier na pravo, a keďže mala na sebe zásteru a ruky od múky, Harry vydedukoval, že to bude kuchyňa.
„Dobrý deň pani Evansová,“ pozdravil Harry.
„Ahojte chlapci,“ odzdravila Markova mama.
„Mark, mohol by si mi prosím ťa ísť kúpiť maslo do obchodu na rohu?“ požiadala ho mama.
„Jasné, už aj idem . Mám ti doniesť ešte niečo?“
„Nie to je všetko,“ dala mu peniaze a tašku do ruky a vytlačila ho z dverí.
„Harry, prosím ťa poď za mnou,“ ozvala sa pani Evansová, keď poslala Marka do obchodu a naznačila Harrymu, aby vošiel do miestnosti odkiaľ pred chvíľkou vyšla. Harry sa nemýlil, bola to kuchyňa.
„Sadni si prosím ťa,“ ukázala mu na stoličku ktorá bola pri stole.
„Chceli ste so mnou hovoriť, pani Evansová?“
„Áno. V prvom rade ti chcem poďakovať, za to ako si pomohol Markovi.“
„Už Markovi som povedal, že to je v poriadku .“
„Ja viem,“ prerušila ho.
„Len som sa ťa chcela opýtať, prečo si mu pomohol. Vôbec ho nepoznáš a ...“
„Viete, pani Evansová, ja nie som taký zlý ako vypadám. A mňa Dudley podobne trápil celých desať rokov, takže viem aké to je keď vás niekto neustále ponižuje a myslím, že Mark si to nezaslúži. Je priveľmi slušný a skromný aby ho Dudley ponižoval tak ako mňa,“ skočil jej do reči Harry.
„Vždy som si myslela, že si tak trochu čudák. Čudovala som sa, že ťa Dursleyovci zobrali k sebe, ale teraz sa skôr divím, prečo pri nich zostávaš aj cez prázdniny. Nemôžeš zostať na internáte? Myslím, že tam by ti bolo lepšie. Veď, pokiaľ viem, u Svätého Brutusa majú aj prázdninový internát.“
„Ja ale nechodím k Svätému Brutusovi a na internáte bohužiaľ zostávať nemôžem,“ dosť chladne odvetil Harry.
„Nie, a kde potom chodíš do školy?“ spýtala sa ho prekvapene.
„To vám, bohužiaľ povedať nemôžem.“
„Aha, chápem. Prepáč, že som sa pýtala. Je to predsa tvoja vec,“ dosť zarazene odvetila pani Evansová.
V tej chvíli vošiel Mark s maslom. Harry s výhovorkou, že bude meškať na obed sa rýchlo rozlúčil a odišiel. Po ceste domov, rozmýšľal nad tým, čo sa teraz odohralo. Nechcel byť nezdvorilí ale nemohol jej povedať, že je čarodejník. To sa proste nedalo.
„Nuž čo, čo sa stalo, stalo sa zmeniť to už nemôžem. Len dúfam, že nad tým nebude dlhšie uvažovať. Ešte by mohla mať nejaké pochybnosti,“ pomyslel si Harry.
Ešte to mu k šťastiu chýbalo aby niekto prišiel na to, že je čarodejník.